Z kuchára krajinársky fotograf

Ako študent som študoval na strednej odbornej škole v Hornom Smokovci, odbor kuchár. V roku 2012 som úspešne zmaturoval. O prácu nebola núdza, hneď som sa zamestnal v Hoteli Magura v Monkovej doline, pracovali sme tam ako veľký familyteam. Popri práci som mal stále pri sebe telefón, ročne som fotil nespočetné množstvo fotografií, ako taký Monkovský archív 🙂

Fotografia z Lesníckeho sedla v Pieninách počas východu slnka

V roku 2017 som si zakúpil prvý profesionálny fotoaparát zn. Nikon. Prioritne som si ho kúpil kvôli foteniu jedál do nového jedálneho lístka, poprípade nových alebo zrekonštruovaných priestorov v hoteli. Vtedy som ani netušil, akú lásku si vo mne vybuduje fotografia. Takže prioritne som fotil hotel, Monkovu dolinu a okolie, aby som mal z čoho vyberať pri príležitosti zdieľania príspevku o pobyte v Belianských Tatrách alebo nadchádzajúci event. Samozrejme som si myslel, ak dokážem fotiť na telefón tak fotoaparát s objektívom nebude pre mňa problém. No potom to prišlo:

  • potreba kúpy statívu
  • čítanie kníh a e-books o fotografii, expozičnom trojuholníku, čase, clone, etc…
  • fotografie nielen v JPEG-u, radšej do RAW alebo NEF
  • dostatok času trávený v prírode so skúšaním kompozícií, navštevovanie overených lokalít
  • kúpa nového notebooku kde som skúšal postproces a zlepšoval svoje oči na tie pravé farby
  • mnoho ďalšieho, ale poďme ďalej…

Moja prvá večerná fotografia nad Ždiarom

Počas tohto obdobia, keď som mohol a dalo sa ísť do prírody, som nikdy nikoho neprosil aby mi ukázal ako sa fotí, čo je potrebné k fotografii, stále som chodil sám a učil som sa svojimi omylmi, niekedy i dobrými kúskami čo ma posunulo vždy vpred. Nečakal som na ideálne podmienky akom dnes. Šiel som na miesto, kde som si myslel že bude fajn výhľad a fotil som. Ako, to si už dnes ani nespomínam (radšej :D). Pár krát som fotoaparát aj hodil do šuflíka, že mne to nepôjde a neviem ako to mám robiť. Myslel som si že časom možno táto etapa skončí a ja budem pracovať opäť iba ako kuchár. No ako sa dni míňali a mesiace ubiehali, rozhodol som sa presunúť na inú lokalitu, Lapszanku v Poľsku. Nádherné výhľady, dobré podmienky tak poďme postaviť statív a ideme fotiť. A práve táto cesta ma oslovila a rozhodol som sa vo fotografii pokračovať.

Cesta k Belianským Tatrám, Lapszanka (Poľsko)

No prišiel rok 2020 a s ním pandémia Covid19. Ako mnohé reštauračné a ubytovacie podniky, sme aj my museli zatvoriť hotel. Nik netušil na ako dlho sa naša práca pozastaví a to bol dôvod, začať sa venovať fotografii naplno. Dosť oceňujem moju manželku že mi popri malej dcére tolerovala večné úniky z reality za fotografiou. Čím viac som sa venoval fotkám ktoré som mal a čas ktorý som im venoval, som prichádzal na úplne jednoduchú techniku úpravy fotografií. Časom sme sa opäť vrátili do práce i keď s obmedzeniami a ja som len čakal kedy bude vhodná chvíľa ujsť z kuchyne do prírody. Popri práci som naďalej študoval a zdokonaľoval staršie zábery z obdobia pred pandémiou. Až prišlo jedno veľmi dôležité rozhodnutie z mojej strany a to zakúpenie workshopu u známeho krajinárskeho fotografa Borisa Michalička. Ten mal naplánovaný workshop na Zamagurí čo mi úplne vyhovovalo, pretože som rodák, poznám to tu a spoznám veľa nových miest, skúseností a aj obyčajných ľudí ako som ja.

Fotografia z workshopu na Zamagurí

(archív Boris Michaliček)

Nuž a odvtedy som mal na fotografiu úplne iný pohľad, dozvedel som sa plno zaujímavých vecí, spoznal nových ľudí a dnes aj kamarátov. Fotografia mi priniesla nové príležitosti a skúsenosti. Začal som sa zapájať do súťaží na Slovensku, no a to bola ďalšia etapa v mojom živote, pretože na jednej súťaži, ktorú organizoval Prešovský samosprávny kraj som sa zapojil už s pre mňa krásnymi a cennými fotografiami. Do súťaže som poslal celkovo 6 fotografií, dve z nich sa dostali v hodnotení naozaj ďaleko no nie na stupeň víťazov. Povedal som si ,,nevadí, veď bude možno ďalšia súťaž do ktorej sa zapojím“. No po krátkom čase som obdržal email, že moje fotografie budú vystavené na vernisáži v Prešove. Bol som celý bez seba, hneď som to povedal manželke že pôjdeme na výstavu, kde sú vystavené medzi inými aj moje fotografie.

Fotografia vystavená na vernisáži v Prešove

Lavička na Zamagurí

Postupne si ľudia v mojom okolí všimli že mám fotografiu naozaj rád. Prvou veľkou príležitosťou s peňažným ohodnotením prišla v máji 2022, kedy sa konalo v Ždiari Prvé sväté prijímanie a mňa pozvali ako fotografa, že im spravím večnú spomienku na túto krásnu udalosť ktorá je len raz v živote mladého človeka. Z jednej strany som bol rád, no z tej druhej som bol nervózny ako to zvládnem, na koľko mám ohodnotiť cenu mojej práce a či sa to vôbec podarí. Predsa len, pri fotografii statického miesta ako je krajina sa môžete kedykoľvek vrátiť, opraviť či zmeniť kompozíciu. No pri takej príležitosti ako je Prvé sväté prijímanie máte len jednu neopakovateľnú možnosť bez akéhokoľvek návratu či opravy. Nuž a vyšlo to! Deti boli šikovné rodičia spokojný a ja som dostal za svoju prácu s fotkou prvý krát zaplatené.

Spoločná modlitba v Rímskokatolíckom kostole Navštívenia Panny Márie v Ždiari

A čo dodať na záver? Áno, sme v závere príbehu kuchára ktorý sa stal fotografom, no zďaleka nie sme na konci! Príbeh pokračuje a ja sám ho tvorím a verím, že moje fotografie i keď nezmenia svet, aspoň zanechajú v ľuďoch krásne spomienky a údiv, z mojich obrazov v ktorých je môj čas, cesta ktorou som šiel za fotografiou a skúsenosti, ktoré som opísal v tomto článku. Ďakujem vám, že ste sa dočítali až sem a snáď vám to budem môcť porozprávať aj osobne.

Východ slnka nad Monkovou dolinou

Miloš Monka